Ako robia školu okruhovej jazdy v Británii? Super!

Začnem s tohoročnou zimou, keď sa v náznakoch objavila myšlienka začať niečo reálne riešiť. Sediac pri televízii a pri značnom množstve vianočných koláčikov sa zrazu rozhodnem bilancovať, čo som vlastne tento rok dokázal, čo sa mi splnilo alebo na druhej strane nesplnilo. Keďže ako väčšina z vás patrím medzi tých motošportom postihnutých, moje myšlienky sa uberali práve týmto smerom. Po chvíľke blúdenia v histórii môjho mozgu som dospel k faktu, ktorý ma viac než znepokojoval. Za rok 2009 som sa ako organizátor spolupodielal na 32 motošportových podujatiach. Presne tak! To všetko len za 1 rok. A nebojte sa, viem to presne vďaka priateľke, ktorá mi to zreteľne prizvukuje pri každej výmene názorov. Napriek tomu mi však nikdy nebol dopriaty pocit, ktorý tak závidím všetkým pretekárom tesne pred tým ako vyštartujú do svojho meraného kola. Samozrejme rok 2009 nebol ani zďaleka prvým, no bol asi najrozsiahlejším. Pred tým som sa takto motoršportu venoval v rokoch 2008, 2007 a aj 2006. Presne v tom spočíva moja irónia. Najhoršie na tom je, že zďaleka nie som jediný. Je nás celá partia, ktorí máme za sebou podobnú bilanciu a ani zďaleka na tom nie sme z hľadiska vyťaženosti zle.

Práve zimná chvíľka rozjímania ma donútila s nepriaznivou bilanciou niečo robiť. Samozrejme, prvá myšlienka bola prostá. Kúpiť za malý peniaz aspoň trocha ostré auto a začať jazdiť AutoSlalom. Plán na napísanie jednoduchý, no horšie to bolo s financiami. Kúpa auta by až taký problém nebol, no finančné náklady z dlhodobého hľadiska by som ako študent neobstál. Čas plynul. Začala ďalšia sezóna a už to opäť vyzeralo tak, že ju celú so závisťou štastlivcom za volantom ticho prepozerám.

Jedného májového dňa ma prepadla šialená myšlienka. Blúdením na internete som našiel v Anglicku firmu, ktorá ponúkala školu okruhovej jazdy. Len spomeniem, že finančné podmienky boli vzhľadom na to, koľko v aute odjazdím, viac než priaznivé. Keďže patrím medzi ľudí, ktorí zastávajú názor “auto dokáže byť tak rýchle, ako rýchly je jeho šofér“, možnosť niečomu sa priučiť od profi pretekárov som len uvítal.

Šlo o 3-dňový kurz na slávnom anglickom okruhu Donington Park, a to na vozidle, aké si len vyberiem. Samozrejme, pokiaľ školu nechcem absolvovať na vlastnom aute. Výber áut majú neobvykle rozsiahly a myslím, že každý by si prišiel na svoje. V mojom prípade padla voľba na Lotus Elise. Myslím, že ho nikomu nemusím zvlásť predstavovať. Slovo dalo slovo, dal som do kopy financie, a môj plán na prvý júlový týždeň 2010 bol jasný!

Plynúcimi dňami sa vo mne prebúdzalo očakávané vzrušenie a vyvrcholilo v deň, keď kurz začínal. V jednom okamihu som stál v paddocku Donington Parku a nemohol tomu sám uveriť. Asi si to viete predstaviť. Všade som behal ako splašená koza, všetko som okukával. Čas na okruhu plynul tak rýchlo, že som skoro nestihol registráciu do kurzu!

A to som, prosím pekne, prišiel na okruh o 1,5 h skôr, než bolo zdravé. Nálada, už aj tak nápadne pripomínajúca silvestrovskú, sa dostala do vesmíru, keď mi vedúci kurzu oznámil, že došlo k omylu a namiesto Lotusu Elise osedlám Exige. Ťažko povedať, čo si inštruktor o mne myslel, keď videl moju reakciu. Myslím, že to mohlo byť priveľmi podobné tomu, akoby ste videli na tvári Etiópčana, ktorý práve objavil McDonald.

1. deň

Prvý deň kurzu zahŕňal predovšetkým teóriu. Tá obsahovala všetky inštruktáže potrebné hlavne pre bezpečnú jazdu na okruhu. Mne osobne bola väčšina z týchto veci jasná (všetky predpisy či vlajky som mal naštudované už dávno pred tým). Za normálnych okolnosti by som tento výklad dokonca považoval za veľmi nudný, možno by ma aj obťažoval :-D . To všetko však išlo v tej danej chvíli bokom. Bol som predsa na okruhu, kde čo aj malá chyba môže viesť k veľkej katastrofe. Táto časť školenia o bezpečnosti bola zakončená testom, ktorý som musel vyplniť bez jedinej chyby, inak by ma na okruh nevpustili. Po prednáške o bezpečnosti nasledovala teoretická časť zaoberajúca sa samotnou jazdou a tým, ako nájsť ideálnu stopu.

Po teórii nesledovala prax - samotná jazda. Najprv jazda v kolóne za safetycar odkadiaľ inštruktor diktoval základné inštruktáže k trati prostredníctvom vysielačky. Objasnil nám krízové časti okruhu a aspoň pre začiatok stanovil brzdné body. Po približne piatich odjazdených kolách prejdených oddychovým tempom inštruktor nasadil ostrejšie tempo, ktorému sme samozrejme nestíhali. Potom nasledovala časť, ktorá mi dala veľmi veľa. Inštruktor si sadol na miesto spolujazdca. Aj napriek tomu, že počas jeho prítomnosti v kokpite som si bol vedomý, že nejdem svoje maximum, jazdil som stále rýchlejšie a rýchlejšie časy. Pre porovnanie s jazdou za safety carom, keď som išiel podľa seba svoje maximum, som bol o 2 sekundy pomalší ako s inštruktorom na palube.

Postupne sme začali posúvať brzdné body, na výjazdoch som si veril stále viac. Predsa len Exige je silné auto. Vzhľadom na to, že so silnými zadokolkami mám nulové skúsenosti, aj naďalej som si nechával práve na výjazdoch rezervy. Prvý deň som ukončil jazdou bez inštruktora. Jazda ma vtedy bavila najviac, nikto mi do toho nekibicoval a mohol som si ísť svoje. To sa nakoniec prejavilo aj na časoch, kde som bol v priemere o sekundu pomalší, ako keď som mal inštruktora na palube. Po absolvovaní celého dňa si ma inštruktor osobne pristavil a obetoval mi asi ďalších 20 minút teórie. A musím povedať, že rady, ktoré mi posunul počas tých 20 minút celkom radikálne zmenili môj pohľad na jazdu na okruhu a čo je dôležité, výsledky bolo vidieť hneď na
druhý deň.

2. deň

Zahŕňal rovnaký program ako prvý - s jedným rozdielom. Praktická časť kurzu sa jazdila na mokrom povrchu. Práve tu som zaznamenal asi najväčší progres. Na mokrom som dokázal jazdiť časy porovnateľné s prvým dňom za sucha. Toto bolo pre mňa neuveriteľné, no len sa potvrdili slová inštruktora. Tie v skratke znamenali, aby som jazdil predovšetkým hlavou. Samozrejme, práve počas druhého dňa hlavne zo začiatku sa prejavili moje biedne skúsenosti s autami zo zadným pohonom a zopárkrát som dostal hodiny. Po skončení dňa som zistil, že ani zďaleka som nebol jediný a počas druhého dňa sa stalo hodinovanie skôr národným športom ako nechceným javom. Ale ako som spomínal, aj napriek chybičkám, ktoré prišli, som v kolách dokázal zajazdiť rovnaké časy na mokrom povrchu ako tie z prvého dňa na suchom povrchu. Táto správa pre mňa znie ešte teraz doslova neuveriteľne vzhľadom na to, že v prvý deň som si myslel, že už jazdím na totálnej hrane a nedokážem ísť rýchlejšie!

3. deň

O to väčší šok. Po tom, čo som opäť prešiel výstupným teoretickým testom a absolvoval poslednú jazdu s inštruktorom v aute, si pre nás organizátori kurzu prichystali takzvaný Time Atack. Ten mal reálne zachytiť progres jednotlivých jazdcov vrátane mňa. Na to, aby sme si ešte niečo natrénovali, sme mali čas 3x 20 min. Moje časy počas prvej z nich boli opäť na tej istej úrovni, ako som jazdil za mokra. To ma vôbec netešilo, no uvedomil som si jednu zásadnú vec. Akonáhle som bol v aute sám, rozum dostal voľno a šiel som srdcom čo to dalo. Po prvej tréningovej dvadsaťminútovke mi inštruktor dohovoril a vysvetlil, že čím agresívnejšie z môjho pohľadu idem a nepremýšľam nad jazdou, tým pomalšie časy jazdím. Jeho slova sa len potvrdili, keď počas druhého a následne tretieho tréningového intervalu som zachádzal svoje doposiaľ najrýchlejšie časy. Rýchlosti som si bol vedomý, moja jazda bola plynulejšia, menej som brzdil, menej som točil volantom. No aj napriek tomu ma výsledný čas nenormálne prekvapil. Môj najrýchlejší tréningový čas bol až o 4 sekundy rýchlejší ako doterajší čas.

Motivácia mi tak prudko stúpla, že hneď v prvej ostrej som 2x hodinoval :-D . Len pre upresnenie, na zajazdenie svojho najlepšieho času, ktorý sa započítaval do výsledkov, sme mali opäť 20 minút. Nakoniec to všetko z mojej strany dopadlo na jednotku. Dokázal som sa upokojiť a jazdiť  časy na mojom skutočnom maxime.

A výsledky? Za všetko hovoria čísla! Na konci kurzu som dal čas o 7,5 sekundy lepší ako v prvý deň. Veľmi optimisticky to so mnou vyzeralo aj z hľadiska ostatných jazdcov, keď som sa zo suverénne posledného miesta dokázal vyšplhať až na neuveriteľné II. Miesto medzi Lotusmi. Ešte viac ma potešili slová inštruktora, ktorý ma pochválil a povedal, že keby som sa naďalej venoval jazdeniu a trénoval, mohol by som byť veľmi rýchly.

A čo myslíte? Vyliečil som sa po absolvovaní kurzu športovej jazdy? Utlmila sa aspoň minimálne moju chuť sadnúť za volant a stať sa na chvíľu pretekárom na amatérskych podnikoch? Vôbec nie. Obávam sa, že čaru motošportu som prepadol ešte viac, a to som ani neveril, že sa to dá. Odkedy som sa vrátil z Británie, len hľadám financie na to, aby som si dožičil konečne vlastné auto, na ktorom by som mohol absolvovať motoristické podujatia aspoň na tej amatérskej úrovni - ktorú na Slovensku  považujem za veľmi dobrú!

Ľubomír ŠUĽOVSKÝ

Niekoľko dôležitých faktov

3 dňový kurz okruhovej jazdy stál:

pre Lotus Elise/Exige s plnou výbavou jazdca
(prilba, kombinéza, rukavice, topánky) - 1 900 €

na vlastnom aute s vlastnou výbavou jazdca - 1 400 €