História svetiel je prakticky rovnako stará, ako samotný automobil. Síce prvé vozidlo a desiatky ďalších žiadne svetlá nemali, o ich potrebe sa vedelo už od začiatku. Cesty v noci boli zradné a na začiatku automobilov prakticky nejazditeľné. Ako sme sa dopracovali až k najmodernejším laserovým svetlometom? Rozoberiem to podrobnejšie v niekoľkých dieloch histórie svetiel automobilov.

Prvé autá v noci prakticky nejazdili. Ak aj, vodičovi stačilo pri ich nízkej konštrukčnej rýchlosti v mestách sledovať premávku vďaka verejnému osvetleniu. S rýchlejšími vozidlami to však nestačilo a k slovu prišli samotné svetlomety.

Halogénové žiarovky sú v ponuke niekoľko desaťročí. Napriek tomu ich odchod do dôchodku je zatiaľ v nedohľadne.

Na začiatku sa používali svetlá na acetylénovej, olejovej alebo karbidovej báze. Acetylén pri horení svietil a vyrábal tak aspoň ako také svetlo pred vozidlom. Odrazová plocha však bola jednoduchá a svetlo odrážala do priestoru a nielen na cestu. Ale stále lepšie než nič.

Elektrické svetlá

Za prvý skutočný počin v ére svetiel môžeme považovať zavedenie elektrických svetlometov. Tie sa prvýkrát objavili ešte koncom 19. storočia v roku 1898, avšak trvalo 10 rokov, než sa stali štandardom. Prvé vozidlá, ktoré sa mohli pýšiť elektrickými svetlami, boli elektromobily výrobcu Columbia. Problémom v tej dobe bolo dynamo, ktoré muselo byť dostatočne malé a zároveň silné na uživenie potrebného príkonu.

Dokonca neboli štandardom ani stretávacie a diaľkové svetlá. Tie prišli na trh až v roku 1915 a samostatné žiarovky pre diaľkový a stretávací režim používali až od roku 1924. Pokrok sa na niekoľko desaťročí zastavil, veľká zmena prišla až v 60-tych rokoch minulého storočia.

Halogénové žiarovky

V roku 1962 vyvinuli a predstavili prvú halogénovú žiarovku, konkrétne typ H1. Síce už predtým používali hlavne v USA svetlomety Sealed Beam, tie však mali žiarovku spojenú s odrazovou plochou a vnútro bolo hermeticky uzavreté. Pri jej prasknutí ste museli meniť celé svetlo. Dosť nepraktické.

Žiarovka H1 bola prvým typom, ktorý predstavili.

Halogénové žiarovky sú podobné tým bežným žiarovkám, ktoré sa používali pred nimi. Veľkou zmenou je to, že vnútro banky je vyplnené halogénovým plynom, najčastejšie jódom alebo brómom. Volfrámový drôt tak na rozdiel od bežnej žiarovky neprehorí tak rýchlo. Pri prechode elektrického prúdu sa totiž drôt rozžeraví a volfrám z vlákna sa vyparuje.

Žiarovka H3 sa používa skôr v hmlových svetlách.

V prípade halogénových žiaroviek sa vyparený volfrám po chemickej reakcii s halogénovými prvkami opäť naspäť usadzuje na vlákne. V bežných žiarovkách sa odparený volfrám usádzal na banke a tvoril čiernu nepriehľadnú vrstvu. Z tohto dôvodu tiež halogénová žiarovka vydrží dlhšie, ako jej bežná kolegyňa. Ak by sme šli do detailov, vlákno dosahuje teploty až okolo 3 200 stupňov Celzia.

Príkon bežne používaných halogénových žiaroviek je 55 W, v niektorých prípadoch sa môžete stretnúť aj s vyššou hodnotou, dokonca až do výšky 100 W. S takýmto príkonom sa však vlákno rýchlejšie prehrieva, trpí celý elektrický systém svetlometu a tiež samotné odrazové časti, ktoré nie sú stavané na vyššiu teplotu.

Najpoužívanejšia žiarovka H7.

A aj keď ide o žiarovky vyvinuté pred viac ako 50 rokmi, na dosť veľkom množstve automobilov sú stále súčasťou sériovej výbavy. Aktuálne najrozšírenejším typom je H7, poznáme však ešte bežne používané typy H1, H4 alebo H3. Existuje ich samozrejme viac, tieto 4 sú však najrozšírenejšie.

Žiarovka H4 má síce v sebe zakomponované 2 režimy, dlhodobé použitie oboch naraz je však nepoužiteľné skrz rýchle opotrebenie.

Rozdiely medzi nimi sú hlavne v pätici, ktorou sa pripájajú na elektrickú časť svetlometu. Ďalšou odlišnosťou je typ H4, ktorý je takzvaný dvojvláknový. Jedno vlákno slúži na stretávací a druhé na diaľkový režim. Obe súčasne však nemôžu svietiť dlhodobo, preto je funkcia diaľkových svetiel v tomto prípade sprevádzaná najprv zhasnutím stretávacieho režimu a až potom rozsvietenia diaľkového. Svetelná „húkačka“ však stretávací režim nevypína, aspoň nie na väčšine vozidiel. Konštruktéri totiž predpokladajú, že svetelnú „húkačku“ vodič používa krátkodobo, avšak diaľkový režim dlhodobejšie.

Porovnanie halogénových žiaroviek.

Rozdiely sú tiež vo svetelnom toku. Najpoužívanejší typ H7 dokáže poskytnúť hodnotu 1 500 lm (lumenov), zatiaľ čo H4 v stretávacom režime ponúkne len okolo 1 000 lm. Diaľkový režim však poskytuje až 1 600 lm. Pre doplnenie, dvojvláknový typ H4 bol po prvýkrát použitý v Mercedese 350 SL v roku 1971. Pokračovanie s ďalšími typmi nabudúce...