Zamestnanci nepochybili a odídu po vzájomnej dohode
Šutaj Eštok vyhlásil, že ministerstvo dodávateľ oklamal, ukončil spoluprácu so Soitronom a avizoval právne kroky. Projekt automatizácie pokút však nekončí. Vybudovanú infraštruktúru má prevziať ďalší dodávateľ.
Minister tiež sľúbil personálnu zodpovednosť riaditeľa odboru aplikácií a projektového manažéra. Jedným dychom dodal, že zamestnanci nepochybili a odídu po vzájomnej dohode. Slovenská štátna správa tak opäť objavila vlastný chemický prvok - zodpovednosť bez pochybenia, odchod bez vinníka a politické riadenie bez politickej zodpovednosti.
Soitron odmieta, že by ministerstvu klamal. Tvrdí, že odovzdal všetky informácie, ktoré mal, a že dve kamery slúžili iba na testovanie softvérového riešenia. Firma kúpila tri kusy od spoločnosti it-s a dva následne predala ministerstvu, aby systém splnil míľnik plánu obnovy. Po varovaní NBÚ ich prevzala späť, vrátila peniaze a prisľúbila, že NERO R-ONE už do infraštruktúry zákazníkov nenainštaluje. Zároveň chce upraviť interné pravidlá pri schvaľovaní nových výrobcov.
To je veľmi uhladený spôsob, ako povedať, že doterajšie pravidlá pustili cez sito ruský radar prezlečený za cyperský výrobok.
Nebyť PS, Slovensko by si samo zaplatilo aj namontovalo trójskeho koňa
Bezpečnostný problém neodhalil interný audit ministerstva, kontrola dodávateľského reťazca ani certifikácia. Na pravdepodobný ruský pôvod upozornilo 5. augusta opozičné Progresívne Slovensko. Rezort aj Soitron podozrenie najprv odmietali a NBÚ dostal zariadenie na preverenie až po verejnom tlaku. Ministerstvo doteraz neukázalo nič, čo by dokazovalo, že jeho vlastné kontrolné mechanizmy smerovali k rovnakému odhaleniu aj bez zásahu PS.
Nie je to volebný leták pre PS, ale obyčajná chronológia. Opozícia položila otázku, ktorú mal rezort zodpovedať ešte pred kúpou: kto kameru skutočne vyrobil, aký softvér ju riadi a kto sa k nej dokáže pripojiť? Vláda začala konať až potom. Ak by sa v tom Progresívne Slovensko „nezačalo vŕtať“, štát mohol pilotnú fázu potichu uzavrieť, techniku označiť za otestovanú a pokračovať ďalej.
Verejné informácie nedokazujú, že všetkých 279 kusov mala tvoriť platforma NERO R-ONE. Dva skúmané kusy sa však dostali do pilotnej fázy širšieho systému a ministerstvo ich využilo na splnenie míľnika plánu obnovy. Práve pilot mal odhaliť, či technika do celoštátnej siete patrí. Túto poistku však aktivovala opozícia.
Netreba predstierať, že už existuje dôkaz o riadenej operácii Kremľa. Neexistuje. Bez zásahu PS však mohol byť výsledok pre ruskú stranu prakticky rovnako cenný. Ruská platforma s 12 povolenými ruskými číslami, nezdokumentovaným modemom a cestami k vzdialenému prístupu by prešla slovenskými kontrolami bez toho, aby o tom verejnosť vedela.
Označenie „trójsky kôň“ by ešte možno vystihovalo jednu kameru na Plynárenskej ulici. Pri plánovaných 279 zariadeniach by rovnaká platforma znamenala potenciálne distribuovanú sledovaciu a prístupovú sieť po celej republike – zaplatenú Slovenskom, namontovanú Slovenskom a pripojenú Slovenskom. Rusko by v takom scenári nemuselo nič pašovať cez hranicu. Slovensko by mu rizikovú technológiu rozviezlo a zapojilo na vlastné náklady.
Fico sa chytá za brucho. Občania by sa mali chytať za hlavu
Premiér Robert Fico na tlačovej konferencii reagoval na bezpečnostný škandál tromi výrokmi, ktoré problém nevysvetlili. Namiesto odpovedí ponúkol zľahčovanie, odbočku k špionážnym satelitom a výsmech.
„Čo to preboha riešite? To akože Slovensko je v bezpečnostnom ohrození kvôli nejakým dvom kamerám, ktoré sú určené na cestnú premávku?“
Prvý argument stojí na predstave, že malé množstvo automaticky znamená malé riziko. V kybernetickej bezpečnosti takáto matematika neplatí. Už jedno zariadenie so skrytým komunikačným modulom, zoznamom ruských čísel, napevno uloženými heslami a možnosťou vzdialeného prístupu predstavuje závažný bezpečnostný problém. Jeden slabo zabezpečený uzol môže pri nevhodnom zapojení vytvoriť vstupný bod do väčšieho systému. Štát nemá čakať, kým niekto túto možnosť skutočne zneužije.
Fico navyše nehovoril o dvoch náhodných kamerách zavesených nad parkoviskom. Išlo o testovacie kusy v projekte, ktorý počítal s 279 zariadeniami po celom Slovensku. Dve kamery nepredstavovali koniec projektu, ale jeho vstupnú bránu. Ak by rovnaká platforma uspela v teste, z jedného bezpečnostného problému mohol vyrásť celoštátny systém 279 radarov a analytických kamier.
Následne premiér vytiahol argument, pri ktorom technická logika definitívne opustila tlačovú miestnosť:
„Pokiaľ ide o sledovanie, monitorovanie... ani netušíte... ani vám to vlastne nemôžem povedať... čoho je schopný špionážny satelit... Ani netušíte!“
Špionážny satelit a potenciálne kompromitovaná cestná kamera nepredstavujú zameniteľné nástroje. Satelit sleduje územie zvonka. Cestná kamera stojí niekoľko metrov od vozidiel, dokáže nepretržite zaznamenávať evidenčné čísla, čas, smer jazdy a ďalšie údaje a môže komunikovať oboma smermi. Pri nevhodnom zapojení navyše sedí priamo v infraštruktúre prevádzkovateľa.
Existencia špionážnych satelitov neznižuje riziko nezabezpečených kamier ani o milimeter. Podľa rovnakej logiky by polícia nemusela zamykať služobné autá, pretože nepriateľ vlastní tanky.
Tretím výrokom premiér zamenil vysvetľovanie za posmech:
„Ja sa chytám za brucho, keď tu niekto mi rozpráva, že dve cestné kamery majú ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky.“
Fico si namiesto skutočného problému vyrobil pohodlnú karikatúru, zasmial sa jej a predstieral, že tým odpovedal aj na pôvodnú otázku. Takýto postup kombinuje zľahčovanie, odvádzanie pozornosti a argument zosmiešnením. Premiér nevysvetlil 12 ruských čísel, nezdokumentovaný modem, pevné heslá, verejný videostream ani prebalenie ruskej platformy za cyperský výrobok. Zmenšil celoštátny projekt na „nejaké dve kamery“, ukázal na satelit a povedal, že sa chytá za brucho.
Ak už ani toto nezaváňa demagógiou, potom môžeme slovo demagógia rovno vyradiť zo slovníka. NBÚ označil zariadenie za významnú kybernetickú hrozbu. Reakcia predsedu vlády túto hrozbu argumentačne nevyvrátila – iba ju zosmiešnila.
Argument „boli to iba dva testovacie kusy“ nie je ospravedlnenie. Testovanie je presne tá fáza, v ktorej musí štát vedieť, čo pripája, kto to vyrobil a aké komunikačné kanály zariadenie ukrýva.
Najnebezpečnejší komponent nebol v kamere
Veta „oklamali nás“ ministra nezbavuje zodpovednosti. Naopak, pri rezorte, ktorý má chrániť vnútornú bezpečnosť štátu, predstavuje priznanie, že kontrolné mechanizmy zlyhali. Dodávku možno zveriť súkromnej firme, politickú zodpovednosť však na faktúre neodovzdáte.
Ak štát dokáže kúpiť ruskú sledovaciu techniku pod cyperským názvom, certifikovať súbor, ktorý nemeria, a následne vyhlásiť, že vo vnútri rezortu nikto nepochybil, najnebezpečnejší komponent sa neskrýval pod krytom kamery. Sedel v rozhodovacom reťazci, ktorý ju pustil až na slovenské cesty.
Obrázok na titulku nie je reálna fotografia, ale počítačom vytvorená ilustrácia.
