Prečo už veteránske zrazy mladých ľudí nebavia?

Keď Bentley prehrá so škodovkou, niečo tu smrdí...

Na slovenských veteránskych zrazoch často vidíte úplný paradox. Príde nádherné Bentley zo 70. rokov v bordovej metalíze, s béžovou kožou tak hrubou a poctivou, že sa do dnešných dní zachovala bez renovácie, a s drevenými obkladmi dverí tak masívnymi, že ak by niektorým z nich niekto jednu dostal, nepýtal by si ďalšiu.

Vedľa neho zaparkuje Rolls-Royce z rovnakého obdobia, s ručne maľovanými zlatými linkami na bokoch. Na ploche zaberá približne toľko miesta ako socialistický autobus.

V západnejších krajinách by pri týchto autách stáli ľudia s otvorenými ústami. U nás okolo nich prejde dav tak, akoby išlo o bielu firemnú Octaviu na operatívny lízing. Dokonca aj tá by vzbudila viac pozornosti, lebo „to je 4x4 s ťažným zariadením a Webasto kúrením“.

Hlasovanie o najkrajšie auto vyhrá Škoda 1000 MB. Auto, akých na rovnakej ploche stojí ďalších 15 kusov a ktoré sa povinne objaví na každom dedinskom zraze, podobne ako stánok s cigánskou pečienkou a niekto, kto všetkým vysvetľuje, že „dnes už sa také autá nerobia“. Nie, dnes sa také autá naozaj nerobia. Často z dobrých dôvodov.

Podobne funguje aj komunita okolo starých motocyklov. Hlasovanie o najkrajšiu motorku vyhrá Jawa 350, akých je na ploche ďalších 20 kusov. Vedľa stojí Harley-Davidson alebo Honda Gold Wing z 80. rokov, v krásnom pôvodnom stave, a s ľadovým pokojom sa môže pýtať: „Naozaj tu stojím iba ako drahá kulisa k lacnej nostalgii?“

Západné veterány jazdia maximálne na 2 zrazy ročne

Majitelia západných veteránov z toho bývajú často takí znechutení, že akcie dôkladne selektujú. Nechodia všade. Vyberú si dve najlepšie podujatia za rok, kde sa ešte dá čakať, že ľudia rozlíšia medzi výnimočným autom a ďalšou spomienkou na pioniersky tábor.

Zvyšok sezóny potom vyzerá presne tak, ako vyzerá. Na zraz prídu štyri Škodovky, dva Trabanty, jeden Žiguliak a dve Čezety. Všetci sa tvária, že ide o pestrú prehliadku histórie motorizmu, hoci by rovnaký výber vozidiel kedysi stačil akurát tak na fotku z parkoviska pred Jednotou v roku 1986.

To je vecné skonštatovanie reality. Slovenská veteránska scéna má miestami schopnosť ignorovať kvalitu s takou dôslednosťou, že by si za to zaslúžila vlastnú kategóriu v disciplíne kolektívneho sebaklamu.

Čerstvé veterány? Tie tu nechceme...

Ešte zaujímavejšie to začína byť pri autách z 90. rokov. Mnohé z nich už dosiahli 30 rokov, takže vekovo do veteránskeho sveta patria. Lenže časť komunity na ne pozerá cez prsty. Niektorí by ich najradšej vôbec nepustili na plochu.

Preto sa objavujú podmienky typu „rok výroby maximálne do roku 1990“. V praxi to často znamená: „Pustíme sem všetko, čo pripomína mladosť nám, ale autá, ktoré pripomínajú mladosť niekomu o generáciu mladšiemu, nech stoja za plotom.“

To je smiešne, ale zároveň nebezpečné pre celú scénu. Ak mladý človek príde s peknou Hondou Prelude, Mercedesom CLK, BMW E36, Peugeotom 406 Coupé alebo prvým Audi TT a časť osadenstva mu dá najavo, že „to je moc nové“ alebo „toto ešte nie je veterán“ prípadne „ja by som to sem ani nepúšťal“, prečo by mal vôbec do takej komunity chcieť patriť?

Večerné parkoviskové zrazy nie sú to isté

Niekto môže namietať, že večerné parkoviskové zrazy, spravidla pred obchodným domom alebo supermarketom predsa existujú. Lenže to nie je to isté. Poriadne veteránske zrazy sa odohrávajú v sobotu doobeda, majú vstupné, pravidlá, program, spanilú jazdu a organizátorov, ktorí regulujú premávku na každej križovatke, ktorou tá spanilá jazda vedie.

Na večerný parkoviskový zraz síce môže prísť hocikto, ale presne tak to aj vyzerá. Vedľa veterána zo začiatku 90. rokov sa postaví hrdzavý šestkový Golf na 19-palcových diskoch s urezanými pružinami a deravým výfukom, ktorý má do veteránskeho veku ešte ďaleko. Ak takéto akcie niekoho bavia a viac, než kvôli autám, ich navštevuje kvôli socializácii s kamarátmi, prosím, proti gustu žiaden dišputát. Robte takéto akcie, stretávajte sa a zabávajte sa. Vybavte si všetky potrebné povolenia, dodržujte pravidlá a smelo do toho.

Nie je to však to isté ako keby účastníci a organizátori dnešných čisto veteránskych zrazov prestali majiteľov čerstvých veteránov odrádzať od toho, aby na zrazy veteránov chodili. Aktuálnym prístupom im skôr veteránizmus ako taký znechucujú.

Kto mladých odháňa, nemôže sa čudovať, že neprídu

Tu sa skrýva veľká otázka. Má sa komunita okolo čerstvých veteránov vôbec šancu rozvíjať, keď jej časť staršej scény hádže polená pod nohy? Alebo sa láska k veteránom pri dnešných mladých ľuďoch jednoducho nerozvinie?

Mladý človek môže mať rovnakú nostalgiu k BMW E39, akú má staršia generácia pri Škode 120. Lenže ak mu niekto 20 rokov dookola opakuje, že autá, ktoré sa páčia jemu „nie sú ozajstné veterány“, veľmi ľahko sa stane, že sa na celú veteránsku komunitu vykašle.

Potom sa starší členovia klubov budú čudovať, prečo nemajú nástupcov. Nuž, možno preto, že ich roky odháňali s úsmevom človeka, ktorý si myslí, že vlastní patent na históriu.

Obrázok na titulku nie je reálna fotografia, ale počítačom vytvorená ilustrácia.