Odjazd do rockového neba
Anglický spevák-skladateľ pochádzal z mesta Middlesbrough na severovýchode krajiny, kde od narodenia v roku 1951 prežil celý život. Známy bol svojím charakteristickým chrapľavým hlasom a hraním štýlom slide gitara. To znamená, že mal na prste kovovú rúrku, ktorou kĺzal po strunách elektrickej gitary. Zaradil sa medzi najpopulárnejších anglických spevákov-skladateľov konca 80. rokov. Do roku 2009 predal viac ako 30 miliónov albumov.
Bol veľký milovník áut, čo sa pretavilo aj do hudobnej tvorby. Najviac sa preslávil skladbami Driving Home for Christmas z roku 1986 a The Road To Hell z roku 1989.
Práve tú prvú, vianočnú, skladbu pozná takmer celý svet - vrátane ľudí, čo nemajú k autám vôbec žiadny vzťah. Zvláštnou náhodou je, že na svoju poslednú Štedrú večeru, ktorú už tento rok oslávi v nebi, sa vydal dva dni pred Vianocami - 22. 12. 2025 vo veku 74 rokov. Naposledy vydýchol v nemocnici po krátkej chorobe.
Už od polovice 90. rokov ho trápili viaceré zdravotné problémy. V roku 2001 sa pridala aj rakovina pankreasu a aby toho nebolo málo, v roku 2016 prekonal mozgovú príhodu.
Akoby tušil, že Vianoc sa už nedožije. Pár hodín pred smrťou zdieľal na Instagrame fotku, na ktorej bolo ,,Na Vianoce cestujem domov s tisíckou spomienok''. Do popisu dal ,,Som od hlavy až po päty v kolónach. Ak budú Vianoce biele, dúfam, že cesta bude bezproblémová.''
Volant bol viac, než sláva
Pre Chrisa Rea nebolo šoférovanie pózou ani súčasťou imidžu rockovej hviezdy. Auto vnímal ako komfortnú zónu, v ktorej sa dá spomaliť a znovu si ujasniť, kým vlastne ste. Jazda pre neho neznamenala útek pred realitou, ale spôsob, ako ju zvládnuť.
V čase, keď ho trápili zdravotné problémy aj vyhorenie zo šoubiznisu, sa práve šoférovanie stalo formou tichej terapie. Bez publika, bez reflektorov, len on, cesta a monotónny rytmus pohybu vpred.
Ferrari ako sen, ktorý prerástol do hudby
Rea mal už od mladosti veľmi pozitívny vzťah k Taliansku a legendárnym pretekom Mille Miglia. Ferrari vnímal ako symbol vášne, nie okázalosti. Táto fascinácia vyústila do projektu La Passione – filmu a albumu, ktorý vznikol ako osobná výpoveď, nie ako marketingová atrakcia.
Ferrari pre Rea nepredstavovalo rýchlosť ani ohurujúce technické parametre. Vnímal ho ako emočný nástroj, ktorý dokáže sprostredkovať pocit slobody a sústredenia. Jazda sa v jeho prípade stala spôsobom, ako sa znovu objaviť samého seba.
Driving Home for Christmas
Jedna z najslávnejších piesní má prekvapivo ľudský pôvod. Driving Home for Christmas vznikla počas pomalej cesty autom, keď Rea uviazol v kolóne a sledoval svetlá áut pred sebou. Nebola to idylická jazda, ale práve kombinácia únavy, očakávania a ticha vytvorila atmosféru, ktorú sa mu podarilo zachytiť v melódii. Situáciu navyše zhoršovalo husté sneženie. Vznikla už v roku 1978, keď s manželkou cestovali z Londýna do rodného Middlesbrough.
Pieseň nie je oslavou Vianoc ako sviatku. Je oslavou cesty k nim – momentu, keď vodič ešte nie je doma, ale už cíti, že smer je správny.
The Road to Hell: Keď jazda prestane dávať zmysel
Rea napísal pieseň ako reakciu na každodenné dochádzanie, kolóny a frustráciu z dopravy okolo londýnskych diaľnic. Nie je to pieseň o rýchlosti ani o adrenalíne, ale o pocite bezmocnosti, keď sa každý pohyb mení na povinnosť.
V tejto skladbe sa jazda autom stáva metaforou systému, ktorý človeka núti ísť vpred, aj keď vnútorne stojí na mieste.
Videoklip k The Road to Hell zámerne pracuje s ponurosťou. Objavujú sa v ňom síce pekné autá ako Jaguar XJ-S, klasický Range Rover, Mercedes W124 alebo Porsche 944S, no dôležitejší než výber áut, je obraz nekonečnej dopravnej masy a depresívne daždivé hmlisté počasie typické pre Britániu.
Autá tu nepredstavujú slobodu, ale každodenný stereotyp. Stáť v kolóne, pozerať na brzdové svetlá a čakať – presne to je tá atmosféra, ktorú mal klip navodiť.
Saudade: Pocta pre Ayrtona Sennu
Pieseň Saudade napísal na počesť trojnásobného majstra svera Formuly 1, Ayrtona Sennu, ktorý mal smrteľnú nehodu na pretekoch v talianskej Imole.
Daytona: Rýchlosť ako stav mysle, nie honba za rekordmi
Skladba Daytona patrí medzi menej hrané, no pre motoristicky naladeného poslucháča mimoriadne výrečné momenty Reovej tvorby. Inšpirovaná legendárnym okruhom nepracuje s pretekárskym adrenalínom ani so súbojmi o desatiny sekundy. Namiesto toho zachytáva pocit sústredenia, rytmu a vnútorného pokoja. Rýchlosť neznamená únik, ale stav mysle, keď sa človek prestane rozptyľovať okolím a zostane sám so sebou. Aj v tejto skladbe Chris Rea ukazuje, že autá a jazda pre neho nikdy neboli o víťazstvách či technických parametroch, ale o rovnováhe medzi pohybom a vnútorným pokojom.
Tichý koniec dlhej jazdy
Chris Rea nikdy nekričal - ani v hudbe, ani v živote. Autá pre neho neboli nástrojom úniku pred svetom, ale spôsobom, ako sa k nemu vrátiť s čistou hlavou. Šoférovanie vnímal ako proces, pri ktorom človek opäť môže objaviť samého seba – bez nátlaku, bez pretvárok.
Keď dnes zaznie Driving Home for Christmas, bude mať iný rozmer. Nie ako rozlúčka, ale ako dôstojná bodka za cestou, ktorá síce skončila, no zanechala stopu hlbšiu než akýkoľvek dezén.
