Nezmizli, len stratili výhodu svojej éry
Predvojnové autá z rebríčkov úplne nezmizli. Stále sa nájdu extrémne cenné kusy, akými sú napríklad Duesenberg SSJ alebo Alfa Romeo 8C 2900B Lungo Spider. Lenže ich ceny sa väčšinou zastavia výrazne nižšie než pri Ferrari 250 GTO, Mercedesoch W196 alebo rekordnom 300 SLR Uhlenhaut Coupe.
Dôvod nie je ten, že by predvojnové stroje boli menej výnimočné. Skôr sa zmenilo to, po čom túži dnešná špička zberateľského trhu. Kto dnes v aukčnej sále bojuje o rekordné sumy, väčšinou reaguje silnejšie na povojnové športové a pretekárske autá než na aristokratické stroje z medzivojnového obdobia.
Archetyp rýchlosti
Povojnové Ferrari a Mercedesy ťažia z toho, že stáli priamo pri zrode modernej predstavy o výkonnom a populárnom aute. Ferrari 250 GTO, Mercedes W196 alebo 300 SLR nie sú len staré stroje. Stelesňujú úspechy v motoršporte, slávnych pretekárov, veľké šampionáty, technickú odvahu a dizajn, ktorý aj dnes pôsobí dramaticky.
Predvojnové autá majú obrovskú historickú váhu, no ich príbeh oveľa ťažšie zaujme širšie publikum. Pre znalcov ide o klenoty. Pre veľkú časť dnešných kupcov však ide skôr o nádherné mechanické artefakty než o autá, ktoré stelesňujú vrchol jazdeckej túžby. A práve emócie často rozhodujú o tom, či cena poskočí o ďalších desať alebo dvadsať miliónov.
Slabne aj generačná pamäť
Veľkú rolu hrá aj to, že predvojnové autá sa postupne vzďaľujú živej pamäti trhu. Generácia, ktorá ich poznala ako reálne autá svojej doby, už dávno vymrela a spolu s ňou prirodzene slabne aj emocionálne puto. Zberatelia totiž neplatia iba za techniku, vzácnosť a dizajn. Často platia aj za spomienku, sen alebo symbol éry, ktorú sami zažili aspoň okrajovo alebo z rozprávania predkov.
Práve tu získavajú povojnové autá veľký náskok. Ferrari a Mercedesy z 50. a 60. rokov ešte zostali v kultúrnej pamäti, objavovali sa v knihách, na plagátoch, v pretekárskych archívoch aj v rozprávaní starších generácií. Mnohí dnešní bohatí zberatelia ich nevnímali ako súčasníci ich vzniku, ale stále ich dokázali zažiť ako legendy, ktoré mali tvár, zvuk a jasný príbeh. Predvojnové autá dnes častejšie pôsobia ako obdivované historické exponáty, nie ako splnený sen z mladosti.
Ani Mercedes, ktorý vozil Hitlera, nie je rekordér
Mercedes-Benz 770K z roku 1939, ktorým jazdil Adolf Hitler, sa v roku 2018 objavil v aukcii. Hoci išlo o mimoriadne mediálne známy exponát, auto sa napokon nepredalo. Najvyššia ponuka dosiahla 7 miliónov dolárov, no rezervná cena bola nastavená vyššie a aukčný dom jej presnú výšku nezverejnil. Podľa dobových odhadov mohol predávajúci mieriť skôr niekam k 8 až 9 miliónom.
Z auta sa stal artefakt, nie predmet túžby
Práve to je zásadný rozdiel. Ak kupujúci cíti, že stojí pred autom, ktoré kedysi viselo na stenách, vyhrávalo slávne preteky alebo predstavovalo vrchol automobilovej túžby, je ochotný zájsť v dražbe do extrému. Pri predvojnových autách býva tento impulz slabší. Rešpekt vzbudzujú veľký, ale bezprostrednú túžbu menšiu.
To neznamená, že predvojnové autá nemajú publikum. Majú, ale užšie. Čím menej ľudí je ochotných bojovať do posledného milióna, tým je menšia šanca, že konkrétne auto vystrelí na absolútny vrchol historického rebríčka.
Jazdenie si pýta viac odvahy aj zručností
Svoju rolu hrá aj praktická stránka veci. Predvojnové autá bývajú krehkejšie, náročnejšie na obsluhu a menej predvídateľné pri bežnej jazde než mladšie zberateľské stroje. Nebolo by presné tvrdiť, že sa po každej jazde dlhej viac než 30 kilometrov zaručene pokazia, no riziko technických problémov je pri nich citeľne vyššie než pri povojnových klasikách. Majiteľ pri nich potrebuje viac mechanického citu, viac prípravy a väčšiu toleranciu k tomu, že aj kratší výjazd môže skomplikovať zapaľovanie, palivová sústava, chladenie či brzdy.
Platí to dokonca už len pri samotnom štartovaní. Kým na modernejších autách stačí iba otočiť kľúčikom, pri mnohých predvojnových autách bolo treba poznať presný postup, pracovať s páčkami predstihu, plynu alebo sýtiča a niekedy aj ručne štartovať kľukou. Typickým príkladom je Ford Model T, pri ktorom nestačila jednoduchá rutina moderného auta. Bez potrebných zručností auto jednoducho naštartujete vôbec, alebo si pri zlom postupe môžete dokonca ublížiť. Aj preto pôsobia predvojnové stroje pre mnohých zberateľov skôr ako obdivované historické artefakty, než ako autá, s ktorými by chceli aj jazdiť.
Svoje robí aj použiteľnosť a jazdné vlastnosti
Mnoho zberateľov nechce auto len vlastniť a mať ho doma na koberci. Chcú ho vystaviť na prestížnom podujatí, absolvovať s ním veteránsku jazdu alebo ho zaradiť do zbierky, ktorá má jasnú športovú líniu. V tomto smere majú povojnové športové a pretekárske autá výhodu. Sú bližšie dnešnému chápaniu rýchlosti, výkonu a jazdeckého zážitku.
Predvojnové autá bývajú rozmernejšie, jazdecky náročnejšie a technicky vzdialenejšie dnešným predstavám. Znalcov tým fascinujú, ale širší okruh superbohatých kupcov oslovujú oveľa menej. Aj to zužuje okruh ľudí, ktorí by ich cenu vytlačili na úplné maximum.
Globálna prestíž
Ferrari a Mercedes-Benz majú v aukčnom svete obrovskú výhodu. Ich najikonickejšie modely poznajú zberatelia po celom svete. Ferrari 250 GTO alebo Mercedes 300 SLR netreba dlho predstavovať. Už len samotný názov modelu automaticky vzbudí súťaživosť aj emóciu.
Pri predvojnových autách je situácia zložitejšia. Aj keď majú mimoriadny historický význam, ich prestíž sa mimo úzkeho kruhu znalcov šíri slabšie. Menší počet kupcov s okamžitou emocionálnou väzbou potom prirodzene tlačí cenu nižšie, než by naznačovala samotná historická významnosť auta.
