Auto slúžilo ako plátno, nie ako exponát
Pred dvadsiatimi rokmi stál autíčkarsky svet na individualizme. Auto nebolo nedotknuteľný produkt, ale základ, z ktorého si človek vyrobil niečo vlastné. Nestačilo nalepiť malé lipko na predný nárazník a obuť aftermarketové disky. To bol len začiatok a často ani nie ten zaujímavý.
Zavarovali sa kľučky, znižovali sa strechy, skracovali stĺpiky, menili sa línie karosérie a interiéry vznikali nanovo z laminátu, kože, alcantary či fantázie majiteľa. Mnohé autá po prestavbe pripomínali sériový základ už len časťou bočnej siluety alebo jedným detailom, ktorý prezrádzal, z čoho celý projekt vlastne vznikol. A práve v tom bola ich sila. Neboli to katalógové skladačky. Boli to originály.
Tuning vtedy neznamenal opatrné šteklenie sériového auta. Znamenal odvahu zájsť ďaleko. Niekedy síce až za hranicu vkusu, ale vždy s jasným odkazom - toto auto je moje a nebude vyzerať ako žiadne iné.
Hotové auto neexistovalo, po sezóne prišlo EVO II
Pre ľudí, ktorých to vtedy naozaj pohltilo, však neplatilo, že auto raz dostavali a tým sa príbeh skončil. Práve naopak. Tí najzapálenejší, ktorí pravidelne jazdili po zrazoch a každú sezónu zbierali poháre, veľmi často nenechali projekt tak ani po úspešnom roku. Keď sezóna skončila, auto znovu rozobrali a začali stavať takzvané EVO II. A neraz neostalo len pri tom. Prišli EVO III, EVO IV a ďalšie evolúcie.
To je moment, ktorý dnešnej scéne často úplne chýba. Kedysi nešlo o to mať „už hotové“ auto, ale stále ho posúvať ďalej. Zase sa rezalo, zváralo, rozširovalo, znižovalo, menili sa proporcie karosérie, prerábal sa interiér a znova prišiel nový celolak. Projekt, ktorý už predtým zbieral ceny, sa bez milosti zmenil na stavebný materiál pre ďalšiu, ešte odvážnejšiu verziu. Presne v tom bola éra starého tuningu fascinujúca. Neuctievala dokončené dielo, ale neustály vývoj.
Takéto autá nežili z detailov, ale z radikálnych premien. Majiteľ sa neuspokojil s tým, že vymenil disky, pridal pár doplnkov a ďalšie tri roky jazdil na tom istom. Ak mal pocit, že projekt už všetci poznajú, alebo že prišiel čas posunúť ho ďalej, jednoducho ho znova rozrezal a postavil odznova. Aj preto mali najlepšie autá tej doby príbeh, pokračovanie a často aj niekoľko úplne odlišných podôb.
Zraz zaplnil letisko na celý víkend
Rovnako dôležitá bola aj atmosféra okolo áut. Zrazy sa nekonali v zadnom rohu parkoviska pred supermarketom, ale na letiskách, v kempoch a iných veľkých plochách, ktoré praskali vo švíkoch.
Prišli účastníci, prišli diváci, prišli aj ľudia, ktorých autá inak vôbec nezaujímali. Bolo to jednoducho cool. Nie preto, že by každý rozumel podvozkom, ET číslam diskov alebo airbrushu na kapote, ale preto, že tie akcie mali energiu.
Často trvali celý víkend. Ľudia sa bavili, užívali si program, popíjali spolu dlho do noci a celé to malo atmosféru hudobného festivalu. Prišli sponzori, hostesky, show and shine, merania audia, šprinty, exhibície aj večerný život. Dnešným jazykom by sa dalo povedať, že to bol zážitok a bohatý program na celý víkend, nie len zoskupenie áut na jednom mieste.
Práve preto zrazy žili aj mimo komunity. Človek nemusel byť petrolhead, aby ho to vtiahlo. Stačilo prísť a nasať atmosféru.
Dnes víťazí sériovosť a strach vybočiť
Dnes sa situácia otočila doslova o 180 stupňov. Čím sériovejšie auto vyzerá, tým viac obdivu zbiera. Čím menej zásahov na ňom vidno, tým vyššiu hodnotu mu komunita pripisuje. Niekedy to už vyslovene pôsobí, akoby vrcholom entuziazmu bolo mať ešte nestrhnutú ochrannú fóliu z radiacej páky alebo „chĺpky“ na továrenských pneumatikách.
Keď sa už niekto pustí do úprav, príliš často nejde o poctivú prestavbu s jasnou víziou, ale o lacný, hlučný a samoúčelný efekt. Nie tuning, ale tesco tuning. Nie nápad, ale gýč. Nie rukopis, ale potreba kričať za každú cenu. S odvážnymi a premyslenými projektmi spred dvoch dekád to má spoločné asi toľko, čo instantná káva s poctivým espressom.
Najväčší paradox je, že dnešní entuziasti bývajú k úpravám ešte tvrdší než bežná verejnosť. Kým kedysi komunita povzbudzovala originalitu, dnes často hľadá dôvod, prečo niekoho vysmiať za to, že sa odklonil od sériovej podoby. Auto sa z plátna zmenilo na exponát a majiteľ z tvorcu na kurátora sériového stavu.
Prečo dnešné zrazy nepriťahujú ľudí mimo komunity?
Práve tu sa najlepšie ukazuje, prečo kedysi vedeli zrazy pritiahnuť aj neautíčkarov a dnes to vo veľa prípadoch nefunguje. Bežný divák nepotrebuje poznať kód laku, označenie podvozka ani rozdiel medzi sériovým a aftermarketovým riešením konkrétneho detailu. Chce prísť a na prvý pohľad vidieť niečo výnimočné, niečo, čo ho prekvapí, šokuje alebo prinajmenšom donúti zastaviť sa.
Kedysi to zrazy vedeli ponúknuť. Autá boli prestavané tak výrazne, že ich človek nemusel poznať, aby pochopil, že pozerá na niečo neobyčajné. Aj laik videl, že to nie je obyčajné auto z ulice. Malo iné proporcie, inú siluetu, iný interiér, inú atmosféru. Dnešné zrazy však často stavajú na niečom, čo je pre uzavretú komunitu možno zaujímavé, ale pre bežného človeka ani veľmi nie.
Neautíčkara totiž spravidla nezaujíma, kto má vyleštenejší lak na tom istom modeli, akého stojí na ploche päť kusov. Nezaujíma ho, že jeden má o palec väčšie disky, druhý inú špecifikáciu výbavy a tretí vzácnejší paket, ak všetky autá naňho pôsobia takmer rovnako. O to viac, keď ide o modely, ktoré môže stretávať v bežnej premávke, vidí ich na parkovisku pred obchodom alebo si ich pozrie na desiatkach videí na internete. Pre človeka zvonka to jednoducho nie je atrakcia.
Práve tu sa láme rozdiel medzi starou a novou scénou. Kedysi zrazy fungovali aj ako vizuálna šou. Dnes sú často zaujímavé hlavne pre tých, ktorí už presne vedia, na čo sa pozerajú. Lenže ak podujatie nevie zaujať človeka mimo bubliny, ťažko môže rásť, naberať nových ľudí a vytvárať atmosféru veľkej udalosti. Potom z neho zostane len stretnutie tej istej malej skupiny, ktorá obdivuje detaily, ktoré väčšine okolia nič nehovoria.
Zrazy sa scvrkli aj v očiach verejnosti
Kedysi autíčkarske zrazy pôsobili ako udalosť, na ktorú sa rozhodne oplatilo ísť pozrieť. Dnes veľa menších zrazov pripomína skôr interné stretnutie komunity, ktorej jazyku, humoru aj hodnotám zvonku rozumie len málokto. Miesto letiska stačí zadný roh parkoviska pred supermarketom. Miesto celovíkendovej akcie tri hodinky. Miesto programu, sponzorov a hostesiek len rad áut a skupinky ľudí, ktoré sa navzájom presviedčajú, že toto je stále veľká scéna.
Pre bežného človeka to už často nie je fascinujúci svet, ale čudný mikrosvet. Niečo, čo kedysi vyzeralo dravo, odvážne a spoločensky príťažlivo, dnes vie pôsobiť uzavreto, a outsidersky v negatívnom slova zmysle. Kedysi autíčkarska kultúra priťahovala aj tých, ktorí do nej nepatrili. Dnes často nevie zaujať ani vlastných – mnohí majitelia naozaj pekných áut na dnešné zrazy ani nechodia, lebo sa nestotožňujú a nechcú byť hádzaní do jedného vreca so zvyškom komunity.
Prečo sa situácia otočila o 180 stupňov?
Dôvodov je viac a nejde len o to, že ľudia zostarli. Zmenili sa autá, zmenila sa spoločnosť aj samotná predstava o tom, čo znamená „pekné auto“. Kedysi bolo cnosťou prerobiť auto tak, aby si ho každý zapamätal. Dnes je cnosťou mať ho čo najčistejšie, najzachovalejšie najzakonzervovanejšie a čo najbližšie k továrenskému stavu.
Do toho vstúpili sociálne siete, ktoré zvýhodňujú rýchly efekt, lacné pózy a schvaľovanie davom. Miesto hlbokých prestavieb prišli instantné vizuálne barličky. Miesto osobitosti prišla uniformita. Miesto vlastného názoru strach, čo povie internet.
Zmenila sa aj odvaha riskovať. Stará tuningová scéna bola ochotná robiť chyby, lebo chcela vytvoriť niečo výnimočné. Dnešná časť komunity radšej neurobí nič, len aby ju nikto neobvinil, že pokazila sériové auto.
Tuning nezomrel, len prišiel o sebavedomie
To neznamená, že dnes nevznikajú kvalitné autá alebo zaujímavé projekty. Vznikajú. Len ich je menej vidieť a ešte menej ich udáva tón celej komunite. Hlavný prúd sa neposunul k lepšiemu vkusu, ale k opatrnosti. Opatrnosť ale nikdy nevytvorí scénu, na ktorú budú ľudia spomínať o dvadsať rokov.
Práve preto dnes veľa starších fanúšikov cíti, že autíčkarska komunita sa otočila o 180 stupňov. Nie preto, že by kedysi bolo všetko automaticky lepšie. Ale preto, že kedysi mala väčší apetít tvoriť, riskovať, vyčnievať a baviť aj okolie. Dnes príliš často len stráži sériovosť, leští originalitu a tvári sa, že zásah do auta je hrdelný zločin.
To je na celej veci možno najsmutnejšie. Kedysi auto ukazovalo, kto ste. Dnes často ukazuje len to, ako veľmi sa bojíte vybočiť.
