Mosty patrili štátu v oboch režimoch
Väčšina slovenských mostov nikdy nepatrila voľnému trhu. Štát, Národná diaľničná spoločnosť a osem samosprávnych krajov dnes vlastnia 8 474 z evidovaných 8 590 mostných objektov, teda 98,7 %. Národná diaľničná spoločnosť síce nesie formu akciovej spoločnosti, všetky jej akcie však vlastní štát.
Súkromná stavebná firma nevyšle technikov a bagre na cudzí most iba preto, že úprimne verí v kapitalizmus. Verejný vlastník musí objednať diagnostiku, pripraviť projekt, vyčleniť peniaze a zadať práce. Až potom môže trh súťažiť o zákazku.
Ak slovom kapitalisti označujeme súkromné firmy, výčitka mieri na nesprávnu adresu. Mosty nechátrali pre nadbytok trhu, ale pre nedostatok objednanej starostlivosti o verejný majetok.
Údržba nevyzerá na fotkách dobre ani v jednom režime
Nový most má názov, cenu, termín a deň otvorenia. Politik ho môže zaradiť do plánu, vykázať v štatistike a predstaviť ako dôkaz rozvoja krajiny. Údržba ponúka pravý opak. Na vyčistenom odtoku nikto neprestrihne pásku, opravená hydroizolácia zmizne pod asfaltom a správne vymenený mostný záver vyzerá ako niečo, čo tam malo byť od začiatku.
Dnešná verzia politického divadla používa nožnice, pásku a tri mikrofóny. Socialistická verzia mala päťročnicu, stranícke noviny a slávnostné hlásenie o splnení plánu. Kulisy sa líšili, motivácia zostávala rovnaká. Nový objekt priniesol viditeľný úspech, údržba iba zabránila budúcemu problému.
Komunisti teda veľa stavali, no dostupné podklady neukazujú, že by údržbe prisudzovali väčšiu váhu než ich nástupcovia.
Účet prišiel už v roku 1991
Svetová banka zverejnila už v júni 1991 hodnotenie dopravy v krajinách strednej a východnej Európy vrátane Československa. V regióne počas 80. rokov výrazne klesal výkon cestnej údržby, v niektorých krajinách približne o 40 %.
Pri Československu správa priamo upozornila na zanedbanú údržbu mostov a potrebu programu ich obnovy. Ak by štát chcel počas desiatich rokov odstrániť len nahromadený dlh na vozovkách, musel by zvýšiť objem zosilňovania a obnovy povrchov o 50 % oproti priemeru predchádzajúcich piatich rokov.
Ako by sa o ne starali dnes? Veľká sláva by to nebola...
Predstava, že by komunistické Československo dnešný problém zvládlo ukážkovo, napriek pôsobí veľmi odvážne. Žalostný stav mnohých ciest patril k bežným frustráciám motoristov už pred rokom 1989. Verejnosť si z výtlkov vyrábala anekdoty o vodičoch, ktorí nekľučkujú preto, lebo jazdia opití, ale preto, lebo hľadajú zvyšky asfaltu.
„Štát bez dlhov“ je ďalšia rozprávka
Často zaznieva aj tvrdenie, že komunisti „odovzdali Československo kapitalistom bez dlhov“. Nízky dlh sa tu pohodlne zmenil na nulový. Finančná čistota režimu však vyzerá oveľa menej presvedčivo po pripomenutí menovej reformy z roku 1953. Štát vtedy oznámil, že staré peniaze prestávajú platiť a ľudia ich musia odovzdať výmenou za nové. Nešlo však o obyčajnú výmenu bankoviek.
Človeku, ktorý nikoho nezamestnával, vymenil štát prvých 300 starých Kčs v pomere 5:1. Za 300 starých korún teda dostal 60 nových. Pri každej hotovostnej korune nad limit 300 Kčs však štát použil pomer 50:1. Za ďalších 5 000 starých Kčs dostal človek iba 100 nových, hoci pri prepočte miezd a cien by tejto sume zodpovedalo 1 000 nových Kčs. Režim mu tak z nadlimitnej hotovosti zobral približne 90 % kúpnej sily.
Predstavte si teda rodinu, ktorá mala doma 5 300 Kčs. Z prvých 300 Kčs dostala 60 nových a zo zvyšných 5 000 Kčs iba 100 nových. Namiesto 1 060 Kčs, ktoré by zodpovedali bežnému pomeru 5 : 1, jej zostalo 160 Kčs.
Predstavte si človeka, ktorý si dlhé roky odkladal peniaze na jazdenú Škodu Tudor. Jeden deň mal našetrené na auto a na druhý deň si mohol zájsť akurát tak na večeru. Aj to len za predpokladu, že miestna reštaurácia zostala otvorená a mala čo položiť na tanier.
Ešte tvrdšie naložil s viazanými vkladmi z povojnovej reformy v odhadovanej hodnote 80 miliárd Kčs a s vybranými štátnymi cennými papiermi. Tie nevymenil zlým kurzom. Jednoducho ich bez náhrady zrušil.
Takto komunisti dokázali vyrobiť „štát bez dlhov“. Záväzok nesplatili. Jednoducho vyhlásili, že už neexistuje. Štát si vyčistil účtovníctvo a občanovi vyčistil vkladnú knižku. Je to podobné, ako keby dlžník roztrhal podpísanú zmluvu o pôžičke a následne sa pochválil, že nikomu nič nedlhuje.
