Továreň Fiat na Sicílii vysvetlila, prečo mali talianske autá toľko výrobných vád

Továreň mala zastaviť sťahovanie Sicílčanov za prácou

Automobilka spustila výrobu v apríli 1970. Politický cieľ pôsobil rovnako dôležito ako ten výrobný. Priniesť priemysel na juh Talianska, vytvoriť pracovné miesta a pribrzdiť odchod obyvateľov za prácou na sever.

Prvých približne 350 zamestnancov vyrábalo Fiat 500. V najlepších rokoch závod zamestnával okolo 3 200 ľudí a ďalších približne 1 200 pracovalo u dodávateľov. Areál zaberal viac ako 400-tisíc štvorcových metrov, z toho približne 160-tisíc pod strechou.

Vo februári 2006 zišiel z linky štvormiliónty automobil. Fiat si za jubilejný kus vybral červeno-čiernu Lanciu Ypsilon MomoDesign. V tom čase Termini Imerese stále pôsobilo ako živá automobilka, nie ako čakáreň na demoláciu. O necelých šesť rokov však výroba definitívne skončila.

Všetky modely z Termini Imerese

Kompletný zoznam je kratší, než by štyri desaťročia výroby naznačovali. Termini Imerese väčšinu času vyrábalo len jeden jediný model, preto úspech alebo neúspech konkrétneho auta rozhodoval o vyťažení celého závodu.

Taliani si Ypsilon vydupali, fabriku však nie

Taliansky trh držal Ypsilon nad vodou naozaj mimoriadne dlho. V roku 2009 označila Lancia tento model za najpredávanejšie trojdverové auto segmentu B v Taliansku s podielom 23,4 %. O mnoho rokov neskôr, keď Lancia ponúkala prakticky už iba Ypsilon, skončilo auto v roku 2022 druhé a v roku 2023 tretie v celkovom talianskom rebríčku registrácií.

Taliani teda pomohli zachrániť Ypsilon a neskôr prakticky aj značku Lancia. Nezachránili však Termini Imerese. Fiat totiž výrobu novej generácie typu 846 pridelil modernému závodu v poľských Tychách. Novinka prišla na trh už v máji 2011, mala päť dverí a využívala natiahnutú verziu architektúry známej z Fiatu 500 a neskoršej Pandy.

Práve tu vzniká častý omyl. Stará trojdverová Ypsilon typu 843 zostala v Termini Imerese do novembra 2011, zatiaľ čo jej päťdverový nástupca už vznikal v Poľsku. S poslednou sicílskou Ypsilon sa preto skončila výroba áut v závode, nie existencia modelového radu.

Ak chcete Ypsilon nazvať technicky príbuzným a nazdobenejším Fiatom 500, toto prirovnanie pasuje skôr na poľského nástupcu než na posledné auto zo Sicílie.

Zamestnanci nehovorili o dosluhujúcej ruine

Výpovede ľudí z posledných rokov fungovania narúšajú predstavu, že výroba už dávno iba predstierala život. Tommaso D’Ippolito, ktorý strávil 23 rokov na montáži, po poslednej zmene zdôrazňoval nasadenie pracovníkov a vysokú úroveň kvality výroby aj v záverečných dňoch.

Odborár Roberto Mastrosimone zas pripomínal trojtýždňové školenie z roku 2008 a očakávaný nábeh nástupcu. Zamestnanci ešte tri roky pred koncom čakali nový produkt a automobilka ich naň pripravovala.

Fiat nezatvoril závod preto, že by Sicílčania nevedeli montovať autá. Zatvoril ho preto, že im nepridelil auto, pri ktorom by sa ďalšia investícia vrátila.

Robotníci si varili vlastné jedlo rovno pri linke

Antropológ, Tommaso India, zbieral medzi rokmi 2011 až 2013 výpovede niekoľkých generácií pracovníkov Termini Imerese.

Závod až do začiatku 90. rokov nemal kuchyňu, ktorá by pripravovala čerstvé jedlá. Počas 30-minútovej obednej prestávky im externý dodávateľ vozil predvarené jedlo. Viacerí hodnotili jeho kvalitu veľmi zle. Jeden z bývalých pracovníkov tvrdil, že cestoviny by sa po hodení o strop prilepili, a spájal vtedajšiu stravu so žalúdočnými problémami a gastritídou.

Robotníci si preto vytvorili vlastný svet. Päť či šesť kolegov sa poskladalo na elektrický varič, moka kanvicu a riad. Striedali sa pri príprave kávy a umývaní kanvice. Káva z automatu sa nedala piť, krútilo z nej a pálila záha.

Upratovač v sklade dostal úlohu kuchára. Keď mal všetko pozametané, obrátil pozornosť k hrncom a variču. V jednej ruke metla, v druhej ruke varecha. Medzi regálmi sa varili cestoviny a miešala omáčka.

Na výrobných linkách si varenie vyžadovalo ešte väčšiu vynaliezavosť. Robotníci v niektorých úsekoch najprv vytvorili náskok jedného či dvoch rozpracovaných áut. Získané minúty potom využili na postavenie hrnca s vodou, pričom linka bežala ďalej. V karosárni obsadili malé presklené búdky, ktoré zrejme pôvodne slúžili dozoru. Okná zakryli novinami a kartónom, dovnútra priniesli elektrický varič a jedálny lístok znel skôr ako ponuka vidieckej sicílskej domácnosti než obed uprostred automobilky. 

Robotníci varili bôb a cícer, cestoviny s paradajkovou omáčkou, ragú, mäso, klobásy aj tradičné masciddaru z hovädzej alebo teľacej čeľuste. Dostali sa dokonca k sépiám a cestovinám, ktoré sfarbil ich atrament. Starší pracovníci spomínali aj miestnosť, v ktorej kedysi opekali mäso a klobásy.

Každý priniesol to, čo mal poruke alebo sám dopestoval, vyrobil, dochoval či ulovil. Jedlo tak do oceľového sveta lisov a zváracích liniek prinášalo aj kus polí, záhrad, chovov a pobrežia, z ktorých pracovníci pochádzali.

Ak preto na Fiate Panda prvej generácie nájdete krivo osadenú lištu alebo inú drobnú výrobnú vadu, skúste ju hodnotiť s nadhľadom. Žiadať od Taliana kvalitne zmontované auto bez kvalitného jedla je približne to isté, ako nenatankovať do nádrže benzín, ale vymočiť sa do nej. Medzi novými karosériami tak pestovali gastronómiu, ktorú celý svet Talianom závidí. Hrali úplne inú ligu než Nemci vo Volkswagene. Tí mali vo Wolfsburgu vlastnú mäsiarsku prevádzku, ktorá od roku 1973 vyrábala kultový currywurst. Zvyšok ponuky podnikových kantín pravdepodobne takisto nebol zlý, pretože inak by nemeckí roboši kuchárov skôr či neskôr utĺkli náradím.

Vedúci podľa pamätníkov dobre vedeli, čo sa za zakrytými oknami deje. Tolerovali to, pokiaľ skupina plnila výrobný plán. Robotníci niekedy zámerne urobili viac práce, aby nad sebou nemali dozor a získali pokoj na prípravu jedla a spoločné stolovanie.

Jeden pamätník dokonca tvrdil, že začiatkom 80. rokov prilákala vôňa jedla aj piemontského riaditeľa závodu. 

Otvorenie kuchyne s čerstvými jedlami na začiatku 90. rokov obmedzilo varenie pri linkách, no spoločné stolovanie nezmizlo. Mladší pracovník, ktorý vo fabrike pracoval od roku 2007, spomínal na objednávanie pizze alebo pečeného kuraťa. Krátko pred zatvorením závodu Fiat prerušil jedálenskú službu a zostávajúcich 15 až 20 ľudí si nosilo alebo objednávalo jedlo zvonku.

Možno namietať, že od čias improvizovaných kuchýň uplynulo do zatvorenia závodu približne 21 rokov. Na pointe to však veľa nemení. Stačí slovo emozione, výrečné gesto so špičkami prstov spojenými k sebe a neskutočná talianska schopnosť vybabrať so všetkým, čo im je proti srsti. Vôbec by sme sa nečudovali, ak by sa podobné kúsky v talianskych automobilkách diali dodnes, len v inej podobe. Nemci vkladajú do áut strojovú presnosť. Taliani emócie, improvizáciu a poriadny kus neposlušnosti – práve v tom spočíva ich nezameniteľný charakter.

V ďalšom článku odkryjeme podnikateľskú stranu príbehu. Prečo závod už dlhé roky chátra, cez deravú strechu sa valí dažďová voda, koľko mala stáť prestavba, prečo výrobu predražovala logistika, ako nízke vyťaženie zvyšovalo náklady a prečo by teoreticky Volkswagen Bratislava mohol stáť na úplne opačnom konci tej istej rovnice.

Žiadne obrázky v tomto článku nie sú reálne fotografie. Ide o počítačom vytvorené ilustrácie.