Bernolákovo len odkrylo problém, ktorý pozná celé Slovensko
V Bernolákove sa téma dostala aj do lokálneho periodika. Obec otvorene priznáva, že zvýšený počet odstavených vozidiel rozprúdil diskusiu na sociálnych sieťach. Z lokálnej nepríjemnosti sa tak rýchlo stal širší spor o to, kto má konať a prečo sa celé mesiace nič nedeje.
Práve v tom je Bernolákovo zaujímavé aj pre celé Slovensko. Ľudí nerozčuľuje iba zanedbaný vzhľad auta. Rozčuľuje ich najmä to, že auto pri ihrisku, bytovke alebo kostole zaberá miesto, vizuálne kazí okolie a vytvára dojem, že verejný priestor nemá správcu.
Na sociálnych sieťach sa potom pravidelne opakuje ten istý argument - keď auto má evidenčné číslo, úrad predsa musí majiteľa nájsť za pár minút. Realita býva podstatne menej prostá.
Najväčší omyl? „Bez majiteľov“ ešte neznamená bez vlastníka
Bernolákovo pomenovalo jadro problému presnejšie, než mnohé veľké mestá. Obec uvádza, že po zistení vozidla najskôr pátra po majiteľovi, no naráža na prípady, keď má človek v evidencii iba obec alebo mesto bez presnej adresy, alebo keď pôvodný majiteľ auto kedysi predal a nový vlastník ho nikdy neprepísal. Podľa samosprávy práve takýto scenár tvorí väčšinu riešených prípadov.
Inými slovami, „vraky bez majiteľov“ často vôbec nie sú autá bez vlastníka. Ide o autá s „papierovým majiteľom“, ku ktorému sa úrad nevie rýchlo dostať, alebo o autá, ktoré niekto dávno pustil z rúk bez riadneho prepisu.
To je zároveň dôvod, prečo verejnosť a úrady hovoria o tom istom aute úplne iným jazykom. Občan vidí vrak, ktorý mesiace špatí verejný priestor. Úrad vidí vozidlo, pri ktorom musí najskôr preveriť vlastnícke a evidenčné vzťahy, doručiť výzvu a až potom robiť ďalšie kroky. Bernolákovo opisuje, že po zistení skutočného majiteľa nasleduje písomné upozornenie, výzva priamo na vozidle a 15-dňová lehota. Až keď vodič alebo držiteľ nereaguje, obec pristúpi k odstráneniu.
Nie každé zanedbané auto je podľa zákona vrak
Do celej témy vstupuje ešte jedna nepríjemná pravda. Nie každé auto, ktoré vyzerá zle a dlhodobo stojí na ulici, môže samospráva automaticky označiť za vrak. Ministerstvo životného prostredia uvádza, že držiteľ musí na vlastné náklady odstrániť auto z miesta, kde poškodzuje alebo ohrozuje životné prostredie, alebo narúša estetický vzhľad obce. Ak to neurobí, konať môže správca cesty alebo obec a náklady potom vymáha od držiteľa.
Zároveň však platí, že mestá často narážajú na autá, ktoré síce vyzerajú opustene, no stále sa pohybujú v sivej zóne medzi „zabudnutým vrakom“ a vozidlom, ktoré už zákon dovolí odtiahnuť. Lučenec tento problém pomenoval úplne otvorene. Zo 72 nahlásených alebo zistených vozidiel v roku 2025 časť po preverení nespĺňala atribúty vraku, pretože mala platnú technickú a emisnú kontrolu. Aj preto mesto napokon odstránilo iba šesť vrakov a ďalších 30 zmizlo až po výzve majiteľom.
Kedy môže mesto konať rýchlejšie?
Mestá si dnes pomáhajú aj pravidlami cestnej správy. Košice na oficiálnom webe uvádzajú, že ak auto nemá platnú technickú alebo emisnú kontrolu viac ako pol roka, mesto ako správca komunikácie môže zabezpečiť jeho odstránenie z cestnej komunikácie.
Košice zároveň opisujú aj praktický postup. Magistrát založí spis, zistí majiteľa, vyzve ho na odstránenie a ak nereaguje, pošle vozidlo na záchytné parkovisko. Keď sa vlastník neprihlási ani potom, do hry vstupuje okresný úrad a ďalšie konanie.
Žilina zasa jasne ukazuje, prečo celý proces nepôsobí na obyvateľov dostatočne rýchlo. Ak auto narúša estetický vzhľad alebo ohrozuje životné prostredie, mesto najskôr vyzve držiteľa, aby vozidlo odstránil do 60 dní. Až po uplynutí tejto lehoty pristúpi k odstráneniu a uloženiu na určené parkovisko. Ak si držiteľ vozidlo neprevezme ani potom, príslušný orgán začne konanie o prechode vlastníctva na štát. Pre človeka, ktorý sa denne pozerá na hrdzavý vrak pod oknami, to znie ako večnosť. Pre úrad to však stále predstavuje zákonný postup.
Slovensko už nerieši jednotlivé kusy, ale celé stovky
Kto si myslí, že Bernolákovo rieši okrajovú zvláštnosť, ten by sa mal pozrieť na čísla z väčších miest. Košice uvádzajú, že za jediný rok zmizlo z ich ulíc 360 vrakov, pričom vo väčšine prípadov ich po upozornení odstránili samotní majitelia a 36 áut skončilo na zbernom parkovisku.
Levice hovoria o 33 odstránených autovrakoch, z toho 23 odtiahlo mesto a desať odstránili majitelia na vlastné náklady. Téma teda dávno nepatrí iba do lokálnych facebookových hádok. Zmenila sa na reálny tlak na parkovacie miesta, rozpočty samospráv aj kvalitu verejného priestoru.
Práve preto sa treba prestať tváriť, že ide iba o estetiku. Áno, vrak špatí ulicu. Ešte viac však bolí to, že zaberá miesto v čase, keď mestá a obce bojujú o každý meter parkovania. Košice túto súvislosť priznávajú bez prikrášlenia. Dôvodom budovania záchytného parkoviska bolo aj uvoľnenie miest pre obyvateľov sídlisk a zrýchlenie celého procesu. Keď mesto odstráni stovky vozidiel, nezíska len krajšiu ulicu. Získa aj fungujúcejší priestor.
Čo s tým? Odpoveď existuje, ale nie je jednovetná
Ak má Slovensko zvládnuť vraky bez majiteľov rozumnejšie, musí urobiť tri veci naraz, aj keď ich nikto nevyrieši jedným krokom. Štát musí viac tlačiť na riadne prepisy áut a obmedziť situácie, keď vozidlo roky „žije na cudzích papieroch“. Mestá a obce musia mať funkčný systém preverovania, výziev, odťahov a zberných parkovísk. Vodiči musia prestať vnímať odložené nepojazdné auto ako formu bezplatného skladovania vo verejnom priestore. V momente, keď vozidlo dlhodobo nejazdí, chátra a zaberá miesto na ulici, problém sa netýka iba jeho vlastníka. Dotýka sa každého, kto v tej ulici býva.
Pomôcť dokážu aj občania, ale iba vtedy, keď pošlú použiteľný podnet. Žilina žiada pri nahlasovaní typ auta, farbu, evidenčné číslo, presné miesto odstavenia a fotodokumentáciu. To je presne tá hranica medzi statusom na sociálnej sieti a podnetom, s ktorým vie úrad naozaj pracovať.
Na otázku z titulku existuje aj priama odpoveď - s vrakmi treba konať systematicky, nie emotívne. Kým Slovensko nespraví poriadok v prepisoch a samosprávy nezískajú rýchlejšie nástroje, budú sa takéto autá z ulíc strácať pomalšie, než by si verejnosť želala.
FOTO: ilustračné
