Mrhanie peniazmi daňových poplatníkov
Keď vláda v roku 2009 rozbehla šrotovné, tvárilo sa to jednoducho. Motorista nechal zošrotovať staré auto, kúpil si nové a štát mu cez dotáciu znížil cenu. V prvej vlne mohol získať podporu 1 500 €, vláda na ňu vyčlenila 33,2 milióna € a peniaze stačili približne na 22 100 nových vozidiel. Nové auto mohlo stáť najviac 25 000 €.
V druhom kole vláda pritvrdila podmienky. Motorista mohol dostať zľavu 2 000 € iba vtedy, ak predajca znížil cenu najmenej o 1 000 € a štát pridal rovnakú sumu. Druhý balík dostal 22,1 milióna €.
Na papieri to vyzeralo výborne. Lenže práve tu sa začína hlavný problém podobných zásahov do trhu. Ak predajca vie, že zákazník príde s dotáciou vo vrecku, nemusí mu reálne zlacniť auto. Stačí, aby upravil cenník, zrušil inú akciu, obmedzil priestor na vyjednávanie alebo poskladal ponuku tak, aby sa štátna pomoc stratila v obchodnej marži.
Zákazník tak mohol mať pocit, že ušetril 1 500 alebo 2 000 €. V skutočnosti však mohol zaplatiť za auto prakticky rovnaké peniaze, aké by zaplatil aj bez štátnej podpory. Rozdiel spočíval v tom, že časť ceny za neho zaplatili daňovníci. Nielen tí, ktorí si nové auto išli kúpiť. Zaplatili ju aj ľudia, ktorí si nové auto dovoliť nemohli, nové auto nechceli alebo by šrotovné nikdy nevyužili.
Starý trik dostal nový názov
Práve tu sa ukázal starý trik automobilového trhu. Keď štát skončil s dotovaním nových áut, niektorí predajcovia pokračovali s vlastnými akciami a slovo šrotovné používali ďalej. Hospodárske noviny v roku 2010 citovali motoristického novinára Vladimíra Dimova, podľa ktorého bazáre v minulosti ponúkali zľavy a neskôr ich začali propagovať ako šrotovné. Inými slovami, zákazník často dostal podobnú zľavu ako predtým, len s iným názvom.
Toto je jadro celého problému. Šrotovné nepredstavovalo férovú pomoc motoristom. Predstavovalo rozhadzovanie peňazí daňových poplatníkov v prospech trhu, ktorý si vedel podporu okamžite započítať do obchodnej stratégie. Predajca bol v suchu, štát sa chválil pomocou a zákazník odchádzal s dobrým pocitom.
Lenže dobrý pocit nie je úspora. Nie je to zľava ani pre bonitnejšieho zákazníka, ak predajca upraví ceny tak, aby mu dotácia zapadla do kalkulácie. Taký zákazník nekúpi auto lacnejšie. Iba dostane potvrdenie, že mu štát „pomohol“, hoci konečná cena sa od prirodzenej trhovej ceny prakticky nelíši.
Predajcovia získali čas, zákazník tlak
Rok 2009 priniesol krízu a automobilový trh potreboval rýchlu injekciu. Práve predajcovia preto zo šrotovného vyšli pomerne dobre. INESS neskôr pripomenul, že oslovení predajcovia šrotovné hodnotili skôr pozitívne aj po slabších výsledkoch v rokoch 2010 a 2011. Jeden z nich priamo povedal, že im poskytlo čas pripraviť sa na horšie časy.
Z pohľadu zákazníka však šrotovné vytvorilo najmä tlak. Kto mal doma starú stodvadsiatku, žiguliaka, Favorita alebo iný lacný dopravný prostriedok, zrazu nadobudol pocit, že drží v rukách poukaz na modernú budúcnosť. Lenže za tento poukaz sa vzdal auta, ktoré ešte jazdilo, bolo lacné na prevádzku a v niektorých prípadoch malo pred sebou úplne inú budúcnosť než cestu do lisu.
Kritici upozorňovali aj na ďalší problém. Šrotovné nemuselo vytvoriť nový dopyt, iba ho presunulo. Ľudia kúpili auto v roku 2009, no v ďalších rokoch už v štatistikách chýbali. INESS uvádzal, že v roku 2009 ľudia kúpili vyše 90-tisíc vozidiel, zatiaľ čo v roku 2011 už len necelých 74-tisíc.
Veteránisti dnes pri dobových záberoch trpia
Dobové videá a fotografie zo šrotovísk dnes pôsobia na automobilového nadšenca ako malá hororová galéria. Pod lis nešli iba hrdzavé vraky bez podlahy. Končili tam aj zachovalé kusy, garážované autá po dôchodcoch, bez korózie a autá, ktoré by dnes na veteránskej scéne nikto neposlal do vysokej pece.
V roku 2009 za ne človek dostal pocit, že získal 1 500 alebo 2 000 €. Za zachovalú GLS-ku alebo MB-čko by dnes mnohí zaplatili násobky tejto sumy.
Samozrejme, nie každá škodovka zo šrotovného by dnes mala hodnotu veteránskeho klenotu. Väčšina by dávno dožila aj bez štátnej pomoci. Lenže plošná šrotovacia akcia medzi nimi nerozlišovala. Nebrala ohľad na stav, pôvodnosť, zachovalosť ani budúci zberateľský záujem. Nebezpečný vrak, lacný pracant aj muzeálny exponát skončili v jednom lise ako materiál určený na recykláciu.
Pomohlo to veteránskej scéne?
Pri všetkej kritike treba povedať aj nepríjemnú druhú polovicu pravdy. Šrotovné jednoducho muselo prísť. Nie preto, že predstavovalo elegantné alebo spravodlivé riešenie. Muselo prísť preto, lebo slovenské cesty plnili lacné dožívajúce autá, ktoré držali pri živote nízke náklady, dostupné diely a sila zvyku.
Keby štát vtedy do trhu nezasiahol, mnohé z týchto áut by jazdili ešte roky. Niektoré bezpečne a poctivo, iné s dymiacim výfukom, slabými brzdami a karosériou, ktorá držala pokope skôr zo zvyku než z konštrukčnej pevnosti. Slovenské cesty by možno vyzerali pestrejšie, no určite nie modernejšie.
Paradoxne, šrotovné pomohlo aj dnešnej veteránskej scéne. Keby starých škodoviek, žiguliakov a Favoritov rapídne neubudlo, nikto by sa o ne dnes nebil. Práve masové zmiznutie bežných áut z ciest vytvorilo nedostatok, nostalgiu a zberateľský záujem. Dnes sa ľudia predháňajú o kusy, ktoré sa v roku 2009 odovzdávali s úľavou.
