Plesnivý McLaren F1 ukazuje mentalitu „kúpim ďalší“
McLaren F1 nie je obyčajný superšport, ale jedno z najdôležitejších áut 20. storočia. McLaren vyrobil len 106 kusov všetkých verzií vrátane prototypov, cestných áut, LM, GT a GTR. Keď plesnivie aj takýto automobil, už sa veľmi ťažko hovorí o udržiavanej zbierke.
Práve pri McLarene F1 najlepšie vidno, ako asi mohla brunejská kráľovská rodina vnímať autá. Bežný zberateľ by mal jeden F1 ako vrchol garáže. Staral by sa oň ako o obraz v trezore, riešil by vlhkosť, servis, dokumentáciu, každý kilometer aj každé otvorenie dverí. V Bruneji však zjavne kúpili jeden kus, chvíľu sa na ňom povozili, potom skončil v sklade, zahádzali ho ďalšími autami a keď znova prišla chuť na McLaren F1, jednoducho kúpili ďalší. Zjavne preto asi mali z každého modelu asi 5 kusov.
Autá natlačené v podjazde pôsobia ako odložené spotrebiče
V radoch tam stoja staršie Ferrari, Toyota Supra štvrtej aj tretej generácie, Toyota Celica, RAV4 a ďalšie autá, natlačené na centimetre od seba.
Nevyzerá to ako garáž nadšenca, ktorý vie, čo kde má. Skôr to pôsobí ako miesto, kam niekto odložil auto potom, čo sa mu minulo palivo alebo zaplnil popolník.
Celý systém brunejskej zbierky vyzeral skôr ako nekonečné hromadenie áut bez toho, aby každé z nich dostalo individuálnu starostlivosť.
Svedkovia opisovali automobilový cintorín
Obavy o stav áut nepodporujú iba samotné fotky. Michael Sheehan z Ferraris Online opísal návštevu brunejského areálu v roku 2002. Tvrdil, že riešil kúpu balíka mimoriadne vzácnych Ferrari a McLarenov pre klientov. Podľa jeho slov musel v stráženom komplexe odovzdať pas aj fotoaparát a po areáli ho sprevádzali ozbrojení strážcovia.
Sheehan tvrdil, že klimatizácia v časti budov nefungovala a presklená hala sa v tropickom prostredí zmenil na skleník. Rady Ferrari a McLarenov podľa neho stáli v horúčave, zatiaľ čo iné autá chránila pred slnkom len plechová strecha. Tá však nezabránila dažďu ani vlhkosti.
Mechanici podľa neho odišli v roku 1998 a autá už nikto systematicky neudržiaval. Písal, že nič nebolo pojazdné, autá nemali servisnú históriu ani doklady potrebné na jednoduchý vývoz a komerčne zaujímavá časť zbierky bola oveľa menšia, než naznačovali ohromujúce počty.
Thomas Derbyshire a Faith Zaman hovorili o presune približne 2 300 áut z majetku princa Jefriho. Derbyshire opisoval autá s minimálnym nájazdom, pri ktorých nápisy na prahoch uvádzali výrobu pre princa Jefriho. Zároveň hovoril o gumových tesneniach roztopených v horúčave. Zaman spomínala aj pneumatiky.
Právnik princa Jefriho, Geoffrey Stewart, namietal, že za stav áut nemohla vypnutá klimatizácia, ale nedostatok potrebnej údržby.
Prečo sú fotky také tmavé?
Veľa fotiek pôsobí tmavo, zrnito a neprofesionálne. Autá často stoja v slabom svetle, natlačené vedľa seba, bez atmosféry aukčného katalógu alebo luxusného múzea. To prirodzene vyvoláva otázku, či niekto fotil v garážach potajme.
Dostupné informácie naznačujú, že fotografie vznikli pri dokumentovaní časti zbierky a verejnosť ich vidí až po neskoršom úniku. Zahraničné média spomínajú klebety o fotografovi spojenom s aukciou alebo píšu o záberoch, ktoré roky držala úzka skupina ľudí.
Mnohé zábery pravdepodobne vznikli v skladoch, uzavretých halách a priestoroch, kde fotograf riešil dokumentáciu, nie umelecké snímky. K tomu treba pripočítať starú digitálnu techniku z prelomu milénia. Kompaktný fotoaparát z tej doby v tmavej hale nezvládal slabé svetlo ani zďaleka tak ako dnešný mobil.
Práve preto fotky pôsobia tak silno. Neukazujú naleštenú zbierku miliardára pripravenú pre kamery. Ukazujú surový pohľad do skladov, kde vedľa seba stáli unikátne zákazkové autá, superšporty aj bežnejšie vozidlá, ktoré už očividne začal ničiť čas.
Ak takto vyzerali pred 25 rokmi, čo z nich zostalo dnes?
Ak už vtedy viaceré autá stáli v tme, vlhku, špine, s plesňou v interiéri alebo s dielmi pohodenými v kabíne, po ďalších približne 25 rokoch môže byť realita ešte oveľa horšia.
Auto nestarne len jazdením. Starne aj státím. Ak auto neštartuje, nejazdí, nikto ho pravidelne neservisuje a stojí desaťročia bez správnych podmienok, z pôvodne vzácneho kusu sa môže stať technická troska. Pri bežnom aute by to znamenalo jasný verdikt. Pri jedinom zákazkovom Ferrari alebo Aston Martine sa to len ťažšie priznáva, lebo názov auta znie stále vznešene.
Aj preto sa dá pochopiť, prečo by majiteľ zbierky dnes nechcel ďalší podobný únik fotografií. Staré zábery ešte stále nechávajú priestor na legendu. Aktuálne fotky by už mohli ukázať oveľa tvrdšiu pravdu. Ak by sa potvrdilo, že mnohé autá po ďalšej štvrťstoročnici chátrania zostali v rovnakých alebo horších podmienkach, obraz najväčšej automobilovej zbierky sveta by sa mohol definitívne zmeniť na obraz najdrahšieho automobilového cintorína.
